What do you think?
Rate this book
Garážové Libertango
Michal Kahn vo voľnom čase tancuje argentínske tango, predáva na Červenom Kameni starožitnosti a píše debutový román v podobe denníkových zápiskov. Hoci proti tomu bojuje, v hĺbke duše je latentným rasistom. Jeho život sa však celkom zmení, keď ubytuje v garáži svojho domu manželský utečenecký pár s dvomi malými deťmi...
V próze Garážové Libertango sa autor vracia do roku 2015, keď sa v Európe na železničných staniciach objavili státisíce novodobých nomádov. Príbeh vykresľuje tragikomickým štýlom dramatické osudy afganskej rodiny Hosseiniovcov, ktorá sa snaží zrealizovať svoj sen o slobode a harmonickom živote.
Román zachytáva v paralelnej línii aj komunitu tanečníkov argentínskeho tanga a ich túžbu nájsť v rozpadajúcom sa svete objatie blízkeho človeka.
V próze Garážové Libertango sa autor vracia do roku 2015, keď sa v Európe na železničných staniciach objavili státisíce novodobých nomádov. Príbeh vykresľuje tragikomickým štýlom dramatické osudy afganskej rodiny Hosseiniovcov, ktorá sa snaží zrealizovať svoj sen o slobode a harmonickom živote.
Román zachytáva v paralelnej línii aj komunitu tanečníkov argentínskeho tanga a ich túžbu nájsť v rozpadajúcom sa svete objatie blízkeho človeka.
192 pages, Hardcover
First published October 1, 2023
3 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 3 of 3 reviews
July 1, 2024
Umné a sofistikované spojenie niekoľkých výborných tém v podaní Jozefa Heribana.
Osamelosť, starnutie, ne/schopnosť nadviazať nový vzťah, migrácia, strach z nepoznaného a argentínske tango.
Autor prepája do kompaktného celku všetky tieto dôležité punkty. Slabinou knihy je nefunkčná repetetívnosť niektorých myšlienok, odkazov i slovných spojení a sentimentalita, ktorá príbehu nesvedčí.
Silným prvkom je aj zasadenie deja do časti Bratislavy, nazvanej Železná studnička.
Osamelosť, starnutie, ne/schopnosť nadviazať nový vzťah, migrácia, strach z nepoznaného a argentínske tango.
Autor prepája do kompaktného celku všetky tieto dôležité punkty. Slabinou knihy je nefunkčná repetetívnosť niektorých myšlienok, odkazov i slovných spojení a sentimentalita, ktorá príbehu nesvedčí.
Silným prvkom je aj zasadenie deja do časti Bratislavy, nazvanej Železná studnička.
April 23, 2024
Takto si predstavujem modernú slovenskú prózu. Hĺbavú, premýšľavú, pobádajúcu čitateľa nazrieť si dovnútra. Skvelé dielo!
Read
July 24, 2025Túto knižku som si kúpil v knižnom stánku na Petržalských dňoch 2024. Z osamoteného stanu jazykovej školy úplne vzadu som ja a spolupracujúca počúvali v hodinových intervaloch besedy a krsty rôznych kníh - jedna z nich bola s Jozefom Heribanom. Zdalo sa mi čudné no zaujímavé, ako vo viacerých rovinách naraz rozprával o Argentínskom tangu a emigrantoch, o potkanoch v garážach a o Rusoch. Nedalo mi to, túto knihu som musel mať. Nezačal som ju čítať rovno tam, i keď som mohol (nikto nemal záujem o jazykové kurzy na začiatku leta, a detí viac zaujal stan armády, čo ma hrozne štvalo), a až teraz som sa k nej dostal. Mohol som to spraviť skôr, keby som vedel, aká krátka je.
Tak teda:
Veľmi sa mi páčilo, ako bol príbeh zasadený do prostredia Bratislavy (hlavne Staré mesto až Kramáre). Ako Bratislavčan som presne vedel o ktorých miestach písal. Zároveň to už-spomenuté prelínanie tém bolo zaujímavé —
— no obávam sa, že to pre mňa nebolo úplne dotiahnuté do konca. Ak je Argentínske tango o spoznaní človeka, prečo vieme tak málo o postavách ako Jelena a Sasha? Zároveň sa obávam, že migrantská rodina bola tiež nedostatočne vykreslená, do bodu, kde fungujú v príbehu skoro ako len figúry. Myslím, že keby boli lepšie opísané, keby sme sa dozvedeli trošku viac o nich než len “on je automechanik, ona je učiteľka, on rád hrá na klavíri a ona je chorá” by sa mi to viac páčilo a možno by sa mi podarilo striasť pocit toho, že rodina slúžila na to, aby sa starý biely protagonista cítil lepšie vis-a-vis svoj život.
Heriban má talent na prózu, no niektoré časti sa mi čítajú tak, že akoby sa na nich nepozrel druhý set očí ani raz, žiadna redakcia ani editácia. Napríklad: hlavná postava si všimne helikoptéru, ktorá sleduje tábor. Najprv spomenie koncept “veľkého brata”, potom rozpráva o filme Enemy of the State (1998), hlavné role Will Smith a Gene Hackman, a až POTOM spomenie 1984? Niektoré prirovnania sa mi zdali úplne mimo témy a nesedeli mi do mozaiky. Taktiež, a toto je len moje čítanie, som sa vždy chytil za hlavu, keď hlavná postava spomenula instagram, azet alebo youtube. Využívanie týchto technológii mi bolo proti srsti.
Neviem, či táto kniha bola založená na ozajstných udalostiach. Heriban chce, aby sme sa nad týmto asi zamysleli, podľa poznámky od autora na konci, no myslím si, že dielo mohlo byť viac rozvinuté autorom a upravené v redakcii.
Možno zniem tak, akoby som si knihu vôbec neužil, no opak je pravdou: nedokázal som ju pustiť z rúk (tých pár hodín, ktorých mi trvala) a páčila sa mi. No prosím pochopte, že nič mi nerozviaže jazyk viac, než nenaplnený potenciál, a ak kniha bola naozaj založená na skutočnej udalosti (čo nikde nie je na 100% napísané), tak uctiť si rodinu Hosseinovcov by bolo najlepšie nuancou, a nie redukciou na figúry.
Tak teda:
Veľmi sa mi páčilo, ako bol príbeh zasadený do prostredia Bratislavy (hlavne Staré mesto až Kramáre). Ako Bratislavčan som presne vedel o ktorých miestach písal. Zároveň to už-spomenuté prelínanie tém bolo zaujímavé —
— no obávam sa, že to pre mňa nebolo úplne dotiahnuté do konca. Ak je Argentínske tango o spoznaní človeka, prečo vieme tak málo o postavách ako Jelena a Sasha? Zároveň sa obávam, že migrantská rodina bola tiež nedostatočne vykreslená, do bodu, kde fungujú v príbehu skoro ako len figúry. Myslím, že keby boli lepšie opísané, keby sme sa dozvedeli trošku viac o nich než len “on je automechanik, ona je učiteľka, on rád hrá na klavíri a ona je chorá” by sa mi to viac páčilo a možno by sa mi podarilo striasť pocit toho, že rodina slúžila na to, aby sa starý biely protagonista cítil lepšie vis-a-vis svoj život.
Heriban má talent na prózu, no niektoré časti sa mi čítajú tak, že akoby sa na nich nepozrel druhý set očí ani raz, žiadna redakcia ani editácia. Napríklad: hlavná postava si všimne helikoptéru, ktorá sleduje tábor. Najprv spomenie koncept “veľkého brata”, potom rozpráva o filme Enemy of the State (1998), hlavné role Will Smith a Gene Hackman, a až POTOM spomenie 1984? Niektoré prirovnania sa mi zdali úplne mimo témy a nesedeli mi do mozaiky. Taktiež, a toto je len moje čítanie, som sa vždy chytil za hlavu, keď hlavná postava spomenula instagram, azet alebo youtube. Využívanie týchto technológii mi bolo proti srsti.
Neviem, či táto kniha bola založená na ozajstných udalostiach. Heriban chce, aby sme sa nad týmto asi zamysleli, podľa poznámky od autora na konci, no myslím si, že dielo mohlo byť viac rozvinuté autorom a upravené v redakcii.
Možno zniem tak, akoby som si knihu vôbec neužil, no opak je pravdou: nedokázal som ju pustiť z rúk (tých pár hodín, ktorých mi trvala) a páčila sa mi. No prosím pochopte, že nič mi nerozviaže jazyk viac, než nenaplnený potenciál, a ak kniha bola naozaj založená na skutočnej udalosti (čo nikde nie je na 100% napísané), tak uctiť si rodinu Hosseinovcov by bolo najlepšie nuancou, a nie redukciou na figúry.
Displaying 1 - 3 of 3 reviews