What do you think?
Rate this book
Písačky #1
Sám proti noci
95 pages, Hardcover
First published January 1, 1984
1 person is currently reading
63 people want to read
About the author
Dominik Tatarka
30 books42 followersVyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr ako partizán. Po Oslobodení bol redaktorom Národnej obrody, Pravdy, vedúcim výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, scenáristom československého filmu v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov.
Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.
Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.
Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.
Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 7 of 7 reviews
May 27, 2019
Pri všetkej kráse slov a viet, ktoré Tatarka používa, ba aj pri aure, ktorú jeho knihy a meno vyžarujú s ním mám jeden problém. Občas mu nerozumiem a serie ma. Možno je to zámer, možno som len sprostý. Keď som "Sám proti noci" bral do rúk, myslel som si, že to bude hlavne o normalizácií alebo komunizme a na pozadí spoznám Tatarkov osobný život. Odpusťte, neviem prečo. Realita bola iná - pretože z môjho pohľadu išlo o silno psychologicky zameraný myšlienkový prúd človeka, ktorý prežíva niečo strašné a toto jeho prežívanie obmedzuje jeho radosť natoľko, že ho už netešia ani fyzické, nieto psychické rozkoše. A v tomto slede myšlienok si každý nájde niečo svoje.
"Musel som napísať hromadu strán, donútiť sa na všetko sa presne rozpamätať, aby som si aspoň dodatočne uvedomil, že sa rútim do záhuby."
"Kultúra je nekonečná symfónia prejavov. Človek žijúc prejavuje sa alebo prejavujúc sa žije, tak dáko."
"Ešte som neskúsil, že by som ženu obťažoval. Ani zúrivé feministky nepovedali mi, nedali mi znať, že patrím k takzvaným agresívnym samcom. Skôr ony sami my ponúkali všetko, čo mi na očiach videli. V pár prípadoch si žiadali, dali mi znať, nech ich kváčem, nech im blížim, jedna z nich k vzrušeniu potrebovala si povedať, že je kurva, aby som jej vravel, že je kurva, kurva, kurva."
"Nechcem sa milovať ako tridsaťročný mládenec, ani takej demagógii nepodlieham, že iba mladí ľudia sa milujú a iba takto, že muži v mojich rokoch sú chlípni smilníci. Ja teda nie som ani smilník, ani chlípnik. Chlípať v našej reči znamená jesť horúcu kašu, horúcou kašou sa vnútorne zohrievať. Vrúcu kašu jesť to je praveké, zdedené umenie. Na drevenej lyžici človek si dá do úst varenec, oheň a vdýchne, nadšene, zbožne, že sa sýti, že zas pretrvá, vdýchne, vchlípne do seba studené povetrie, s ním dostane do seba hlt vrúcej kaše, ktorá ho zohreje, ale nespáli. Na vrúcu, pravekú, slovanskú kašu, ktorú som ja ešte v detstve chlípal, historicky sme zabudli. Chlípeme, uchlipkávame iba prepaľovanú žeravú vodku, žeravé miesto na tele ženy, na tele muža. Jedlá sa už iba prihrievajú, preto nerozumná chuť nazýva sa chlípnosťou."
"Keď sa vrátila, povedal som jej doslova: Dievča zapamätaj si alebo si hneď zapíš, čo som ti tu a v tejto chvíli povedal: Muži v tejto krajine si uvedomujú, že sú mužmi, len keď vstupujú na záchod: majú to tam vyznačené: Muži vedľa."
"Toť nedávno som si prezerala svoj archív a vidíš, čo som si vyložila. Tvoju fotografiu." Slovo archív v ušiach mi zaškrípalo nepríjemné, podozrivo mi v pamäti zostalo. Sedem rokov už neexistujem, nikde ani po dobrom ani po zlom nesmie sa objaviť moje meno. Od mojej päťdesiatky a tohoto článku minulo trinásť rokov. Si letecká akrobatka, aktívna športovkyňa v polovojenskej či vojenskej organizácii, môžeš mať najviac tridsiatku, a pred trinástimi rokmi mala si sedemnásť. V tých rokoch literárny archív si si iste nerobila, výstrižky z literárnych časopisov si si iste nezakladala. Na fakulte prednášaš ruskú, nie slovenskú literatúru."
"Oľga sa potrebuje vyspievať. Ja zas vyhovoriť. Vyhovoriť sa, to je pre mňa priam hepening..."
"A Milan, jej brat, položil mi otázku: Prečo sa búriš? Búriť sa je teraz (u nás?) nemožné. A na moje neslovné počudovanie doložil: Celý štátny aparát je poprestýkaný. (Ale nepovedal, kým poprestýkaný.)"
"Nemajte strach. Slováci sa búriť nebudú. Slováci odjakživa s kýmsi radi splývajú, teraz si obnovili pravoslávie, aby mali s kým ľahšie splývať. Slovákom stačí vypiť si a zaspievať si zbojnícku pieseň, to predsa môžu, aby im odľahlo. Slováci sa zas ľahko zbavili ťarchy byť národom, sú zas ľudom, iba ľudom, spokojným, ako predtým bohabojným."
"Nuž čo? Dali ste im, osloboditeľom. Na večné časy im chcete dávať vo vytržení ako svätá Tereza svojmu mystickému ženíchovi Ježišovi? Hybajte do frasa. Ja dám, komu chcem, kto si to zaslúži, kto ma nadchne, ale predsa mu nevyhlásim záväzok dávať mu na večné časy, nestál by o to."
"Písanie je pre mňa písaním prežitého; písanie je pre mňa sebauvedomovaním. Kresťania spytovali svedomie. Myslím, že je škoda, že dnes nikto v našej spoločnosti neučí ľudí spytovať svedomie. (Najprv by musel vydávať knihy, ktoré by ľudí naučili slovám, ktorými by vyslovovali psychické deje, ktoré sa v nich dejú, ktorými sa dejú i podievajú.) Človek pre seba je psychickým dejom. Človek pre seba je dejom smerujúcim z maminho lona k predkom. Myslím si, že sa zbytočne neurotizujeme vraviac si, že smerujeme k zániku, že nás pohlcuje prázdnota. Som rozhodne za to, aby sme si spytovali svedomie a vraveli si, že spejeme k svojim predkom do večnosti. Génius reči sa predsa spytuje: Kde sa podela moja mladosť? Kde sa podel môj život? Na to si môžeme odpovedať iba my sami, spytujúc sa, v bdelom stave, ako sa dá, udržujúc svoje svedomie."
"Byrokrati - tak vás nazývam - vy nikdy nevstúpite do večnosti k svojej mame. Ale predsa, čosi dobré predsa len napriek seba urobíte (alebo ste už urobili): Vyvolali ste vo mne, v nás nevyhnutnosť slobody."
"Raz kedysi v komsi skrslo svedomie. (Ďalšie stvorenie sveta, môjho, nášho.) Neviem, kedy ako ma moja mama a môj otec počali (chcel by som to vedieť, aby sa moji rodičia na to rozpamätali a úprimne mi to porozprávali: Mali sme ťa len tak, z vášne. Chceli sme mať chlapca, urobili sme si teba, ale tým si krajší, tým, tým, tým ťa máme radšej.) Ale i keď ma splodili len tak, ani si nepamätajú kedy a kde, i keď ma nemilujú, sekajú sa, prenasledujú sa ako úhlavní nepriatelia, dôležité je, či, kedy, ako skrslo vo mne čosi také ako súcit, pomyslenie, pochopenie totality, svedomie. Svedomie sa nededí po meči ani po praslici, menšinovo, kmeňovo, národne, rasovo, triedne sa nededí. Ale skrsá neustále, stvorenie sveta sa obnovuje. Creatio perpetua."
"Musel som napísať hromadu strán, donútiť sa na všetko sa presne rozpamätať, aby som si aspoň dodatočne uvedomil, že sa rútim do záhuby."
"Kultúra je nekonečná symfónia prejavov. Človek žijúc prejavuje sa alebo prejavujúc sa žije, tak dáko."
"Ešte som neskúsil, že by som ženu obťažoval. Ani zúrivé feministky nepovedali mi, nedali mi znať, že patrím k takzvaným agresívnym samcom. Skôr ony sami my ponúkali všetko, čo mi na očiach videli. V pár prípadoch si žiadali, dali mi znať, nech ich kváčem, nech im blížim, jedna z nich k vzrušeniu potrebovala si povedať, že je kurva, aby som jej vravel, že je kurva, kurva, kurva."
"Nechcem sa milovať ako tridsaťročný mládenec, ani takej demagógii nepodlieham, že iba mladí ľudia sa milujú a iba takto, že muži v mojich rokoch sú chlípni smilníci. Ja teda nie som ani smilník, ani chlípnik. Chlípať v našej reči znamená jesť horúcu kašu, horúcou kašou sa vnútorne zohrievať. Vrúcu kašu jesť to je praveké, zdedené umenie. Na drevenej lyžici človek si dá do úst varenec, oheň a vdýchne, nadšene, zbožne, že sa sýti, že zas pretrvá, vdýchne, vchlípne do seba studené povetrie, s ním dostane do seba hlt vrúcej kaše, ktorá ho zohreje, ale nespáli. Na vrúcu, pravekú, slovanskú kašu, ktorú som ja ešte v detstve chlípal, historicky sme zabudli. Chlípeme, uchlipkávame iba prepaľovanú žeravú vodku, žeravé miesto na tele ženy, na tele muža. Jedlá sa už iba prihrievajú, preto nerozumná chuť nazýva sa chlípnosťou."
"Keď sa vrátila, povedal som jej doslova: Dievča zapamätaj si alebo si hneď zapíš, čo som ti tu a v tejto chvíli povedal: Muži v tejto krajine si uvedomujú, že sú mužmi, len keď vstupujú na záchod: majú to tam vyznačené: Muži vedľa."
"Toť nedávno som si prezerala svoj archív a vidíš, čo som si vyložila. Tvoju fotografiu." Slovo archív v ušiach mi zaškrípalo nepríjemné, podozrivo mi v pamäti zostalo. Sedem rokov už neexistujem, nikde ani po dobrom ani po zlom nesmie sa objaviť moje meno. Od mojej päťdesiatky a tohoto článku minulo trinásť rokov. Si letecká akrobatka, aktívna športovkyňa v polovojenskej či vojenskej organizácii, môžeš mať najviac tridsiatku, a pred trinástimi rokmi mala si sedemnásť. V tých rokoch literárny archív si si iste nerobila, výstrižky z literárnych časopisov si si iste nezakladala. Na fakulte prednášaš ruskú, nie slovenskú literatúru."
"Oľga sa potrebuje vyspievať. Ja zas vyhovoriť. Vyhovoriť sa, to je pre mňa priam hepening..."
"A Milan, jej brat, položil mi otázku: Prečo sa búriš? Búriť sa je teraz (u nás?) nemožné. A na moje neslovné počudovanie doložil: Celý štátny aparát je poprestýkaný. (Ale nepovedal, kým poprestýkaný.)"
"Nemajte strach. Slováci sa búriť nebudú. Slováci odjakživa s kýmsi radi splývajú, teraz si obnovili pravoslávie, aby mali s kým ľahšie splývať. Slovákom stačí vypiť si a zaspievať si zbojnícku pieseň, to predsa môžu, aby im odľahlo. Slováci sa zas ľahko zbavili ťarchy byť národom, sú zas ľudom, iba ľudom, spokojným, ako predtým bohabojným."
"Nuž čo? Dali ste im, osloboditeľom. Na večné časy im chcete dávať vo vytržení ako svätá Tereza svojmu mystickému ženíchovi Ježišovi? Hybajte do frasa. Ja dám, komu chcem, kto si to zaslúži, kto ma nadchne, ale predsa mu nevyhlásim záväzok dávať mu na večné časy, nestál by o to."
"Písanie je pre mňa písaním prežitého; písanie je pre mňa sebauvedomovaním. Kresťania spytovali svedomie. Myslím, že je škoda, že dnes nikto v našej spoločnosti neučí ľudí spytovať svedomie. (Najprv by musel vydávať knihy, ktoré by ľudí naučili slovám, ktorými by vyslovovali psychické deje, ktoré sa v nich dejú, ktorými sa dejú i podievajú.) Človek pre seba je psychickým dejom. Človek pre seba je dejom smerujúcim z maminho lona k predkom. Myslím si, že sa zbytočne neurotizujeme vraviac si, že smerujeme k zániku, že nás pohlcuje prázdnota. Som rozhodne za to, aby sme si spytovali svedomie a vraveli si, že spejeme k svojim predkom do večnosti. Génius reči sa predsa spytuje: Kde sa podela moja mladosť? Kde sa podel môj život? Na to si môžeme odpovedať iba my sami, spytujúc sa, v bdelom stave, ako sa dá, udržujúc svoje svedomie."
"Byrokrati - tak vás nazývam - vy nikdy nevstúpite do večnosti k svojej mame. Ale predsa, čosi dobré predsa len napriek seba urobíte (alebo ste už urobili): Vyvolali ste vo mne, v nás nevyhnutnosť slobody."
"Raz kedysi v komsi skrslo svedomie. (Ďalšie stvorenie sveta, môjho, nášho.) Neviem, kedy ako ma moja mama a môj otec počali (chcel by som to vedieť, aby sa moji rodičia na to rozpamätali a úprimne mi to porozprávali: Mali sme ťa len tak, z vášne. Chceli sme mať chlapca, urobili sme si teba, ale tým si krajší, tým, tým, tým ťa máme radšej.) Ale i keď ma splodili len tak, ani si nepamätajú kedy a kde, i keď ma nemilujú, sekajú sa, prenasledujú sa ako úhlavní nepriatelia, dôležité je, či, kedy, ako skrslo vo mne čosi také ako súcit, pomyslenie, pochopenie totality, svedomie. Svedomie sa nededí po meči ani po praslici, menšinovo, kmeňovo, národne, rasovo, triedne sa nededí. Ale skrsá neustále, stvorenie sveta sa obnovuje. Creatio perpetua."
October 4, 2020
Dala by som nižšie hodnotenie, keby som v knihe nenašla pár pasáži, s ktorými som sa na 100 % stotožnila. Nadčasové, nie ľahké, ale o to viac príťažlivé čítanie. Kniha núti premýšľať a zamýšľať sa. (Seba)reflexia na život autora, dobu, skúsenosti a okolie. Písaná tvrdším jazykom, ale v tomto prípade mi to nevadilo. Mala som pocit, ako by mi to všetko rozprával pán, ktoré sedi vedľa mna a ja ho s chuťou a očakávaním posmeľujem, aby pokračoval. Začiatok ťažší, ale následné strany sa čítali samé. Spomienky, normalizácia, beznádej, odkazy a smútok, tak by som kľúčovými slovami opísala vlastný dojem.
A z nejakého dôvodu mi utkveli časti (na ktoré sa odvolávam v úvode) ako jednoznačný a priamy odkaz pre mladých ľudí/resp.priamo na ženy, ktorí sa nechcú nechať zomlieť v mlynčeka stereotypu a bežných očakávaní spoločnosti.
A z nejakého dôvodu mi utkveli časti (na ktoré sa odvolávam v úvode) ako jednoznačný a priamy odkaz pre mladých ľudí/resp.priamo na ženy, ktorí sa nechcú nechať zomlieť v mlynčeka stereotypu a bežných očakávaní spoločnosti.
February 1, 2018
"Keď sa mi najviac žiada ísť kohosi pozrieť, prichodím na to, že nikoho. Všade ma budú ponúkať, hostiť, budú sa mi venovať a ja budem konverzovať. Ale mne sa nechce konverzovať, mne sa žiada, aby som len tak prišiel, posedel a majte sa."
"Nuž ale človek chce žiť, všetko v nevinnosti, božskej či bohovskej dôstojnosti, čím je inteligentnejší, jeho pamäť tým lahšie zabúda, čo mu môže komplikovať život, tým ľahšie dodatočne zdôvodňuje svoje egoistické počínanie, tým ľahšie si vymýšľa krásnu legendu o sebe, dokladá ju dokumentmi opakujúc si ju neustále, presviedčaa o nej seba i ostatných svojích súčasníkov."
"Nuž ale človek chce žiť, všetko v nevinnosti, božskej či bohovskej dôstojnosti, čím je inteligentnejší, jeho pamäť tým lahšie zabúda, čo mu môže komplikovať život, tým ľahšie dodatočne zdôvodňuje svoje egoistické počínanie, tým ľahšie si vymýšľa krásnu legendu o sebe, dokladá ju dokumentmi opakujúc si ju neustále, presviedčaa o nej seba i ostatných svojích súčasníkov."
January 6, 2019
Ja viem že je to Tatarka a viem že je skvelý. Mnoho z knihy som ale nechápala, často som sa cítila stratená. No keď som práve neprežívala zmätok z Tatarkovej lyriky, text sa mi páčil.
March 8, 2022
3,5/5
“Rozumie sa, každý sám, proti noci, proti smrti každý musí sám.”
“Rozumie sa, každý sám, proti noci, proti smrti každý musí sám.”
April 30, 2020
Vybrať si túto knihu na moje maturantské povinné čítanie bol tak trochu bič, ktorý som si na seba ušila. Na druhú stranu ma to však nútilo naozaj hlboko popremýšľať nad brilantnosťou Tatarkových slov a viet, ktoré v svojej nezmyslenosti dávajú zmysel. Úprimne povedané, toto dielo bolo odlišné od diel ktoré čítam, hlavne ofenzívnosťou a explicitnosťou s ktorými sa stavalo ku komunistickému režimu a zároveň tiež k sebareflexii.
Naozaj by som príšerne klamala, ak by som tvrdila, že som dokonale pochopila zámer a význam aspoň polovice referencií a tajných "kódov" knihy, no bolo to pre mňa naozaj zaujímavé a neštandardné čítanie, ktoré by som odporúčila všetkým, ktorí majú chuť čítať viac o živote slovenského spisovateľa, ktorý bol v 70tych rokoch označovaný ako nepriateľ strany, zároveň sa však neboja plávať do končín ľahkého nonsensu a bizardnosti.
Naozaj by som príšerne klamala, ak by som tvrdila, že som dokonale pochopila zámer a význam aspoň polovice referencií a tajných "kódov" knihy, no bolo to pre mňa naozaj zaujímavé a neštandardné čítanie, ktoré by som odporúčila všetkým, ktorí majú chuť čítať viac o živote slovenského spisovateľa, ktorý bol v 70tych rokoch označovaný ako nepriateľ strany, zároveň sa však neboja plávať do končín ľahkého nonsensu a bizardnosti.
May 4, 2019
Týmto dielom si autor absolútne získal moju pozornosť. Tatarka sa snaží vyložiť svoj vlastný sen, a pritom nám chtiac-nechtiac odhaľuje svoj život, spomienky, úvahy, ktoré nás nakoniec stiahnu k štúdiu jeho života a čítaniu jeho ďalších diel. Sám sa v myšlienkach vydáva proti noci a ukazuje, že hoci už mnohí tak spravili, on musí ísť sám a pravdepodobne sa noci poddať. Toto dielo autor pravdepodobne neplánoval publikovať – myslím však, že bez neho by sme boli ochudobnení o mnohé. Vrelo odporúčam!
Displaying 1 - 7 of 7 reviews