Prózy z pozostalosti: Prvá noc po fronte, O otcovi, O matke, Martin potom a niekoľko krátkych próz z posledných rokov sú tematicky pestré, súvisia s povojnovou realitou a autor ich situoval do Bratislavy, kde sa narodil a prežil väčšiu časť života. Ukazuje sa čoraz zreteľnejšie, že Rozner bol výnimočný prozaický talent a je škoda, že jeho dielo sa slovenskej verejnosti dostáva až po autorovej smrti. Jeho texty charakterizuje vecnosť, faktografická nasýtenosť, presnosť v pomenovaní, intelektuálny nadhľad, jemný humor, zmysel pre dramatickosť a skrytá emocionalita.
O knihe, kde rozprávač deň po fronte hľadá vo výklade Musilovho Muža bez vlastností, nič viac netreba povedať. Možno len to, že je naozaj škoda, že Roznerov štrukturalistický spis o filmovom jazyku už nie je a postupne ho sám ničil. To všetko v kulise náletov, sústreďovacieho tábora v Seredi, predmestia Viedne, knihy a platne a knihy, knihy. "prežil som päť ľahkovážnych, veselých a bohémskych rokov, a naozaj mladistvých rokov, prežil som päť rokov v stálom strachu a v stálej neistote. Mal som to za sebou."