Neohrabané helmy a ďalší ťažkopádny hardvér, ktorý sa spája s virtuálnou realitou, ešte vždy prispieva k akémusi jej podceňovaniu. Táto oblasť však v skutočnosti rýchlo napreduje, a to nielen v oblasti zábavy, ale aj v bežnom živote. Znamená to, že sa naša realita rozšíri, alebo skôr zúži?
Lucia Mendelová, softvérová vývojárka a konceptuálna umelkyňa v oblasti virtuálnej a rozšírenej reality vo svojej eseji poukazuje na to, že tieto technológie prinášajú celkom nové spôsoby komunikácie i zdieľania informácií a je celkom zrejmé, že ich dôsledky nemôžeme brať na ľahkú váhu.
Príchod fascinujúcich možností takzvaného „zmiešavania realít“ je ohlasovaný s podobnou vervou ako internetová revolúcia. Rýchle zmeny rôznych foriem komunikácie, poznávania i prístupu k práci však so sebou nevyhnutne prinášajú aj nové intenzívne podoby konzumu, spotreby ako aj stierania hraníc medzi privátnou a verejnou sférou. Lucia Mendelová nás sprevádza týmito novými svetmi, poučená pozitívnymi i negatívnymi prekvapeniami, ktoré nám od svojho vzniku stihol priniesť internet.
Esejistická skica Lucie Mednelovej Realita virtuálna vychádza vo Vydavateľstve Absynt pod zavedenou značkou Kalligram.
Priznám sa, že netuším, pre koho je kniha vlastne určená. Ak sa malo jednať o populárno náučnú knihu pre úplných laikov, tak myslím, že množstvo cudzích termínov a zložitosť písaného textu ich skôr odradila. Ak to malo byť pre ľudí, ktorí s VR a AR pracujú, tak tí sa nedozvedia nič nového. Asi najviac mi kniha vychádza, že by mohla byť pre filozofov, ktorí sa zaujímajú o základy Virtuálnej reality.
Pravdepodobne to ale bude celé tým, že mi absolútne nesadol štýl, akým bola kniha písaá. Preskakovanie to Vr za pomoci avatara Leto, kde sa vznášali definície a podobne na mňa pôsobilo skôr rušivo a vhodnejšie by bolo spracovanie vo forme videoblogu na youtube. Fiktívne rozhovory s ľuďmi z oblasti počítačovej grafiky (Jaron Lanier) mi prišli k nim samotným veľmi nefér, keď im boli do úst vkladané odpovede na základe dojmu autorky, že takto by reagovali.
Za najväčšie mínus považujem obrázky. Sú malé a čiernobiele. Väčšinou sa jedná o fotografie hlavových displejov. Napríklad pri obrázku z Unity je vpopisku uvedené, že čo všetko máme nájsť na obrázku, čo ale pri najlepšej možnej vôli nejde z obrázka vyčítať. Namiesto 3 prototypov MagicLeapu, ku ktorým nie je napísané, že čím sa líšia by som si možno pozrela rozdiel medzi MagicLeapom a Ultimate Displayom. Takisto keby som nepoznala Laniera a Sutherlanda, tak by ma rozčulovalo, že v knihe nemám k nim bližší popis a fotografiu.
Potrebovala by som nejakého dobrovoľníka, ktorý nikdy nerobil s VR a vyskúšal by prečítať túto knihu, že ako mu to dáva zmysel.
Kniha je určená pre všetkých, ktoré a ktorí sa chcú VR a AR zaoberať (prakticky ale aj z hľadiska mediálnej teórie) a sú ochotné a ochotní ísť ďalej než len k SDK dokumentácii alebo reklamným sloganom.
V práci, ale aj na hackatonoch, konferenciách či firemných podujatiach sa pohybujem prevažne medzi ľuďmi, ktorí s VR a AR pracujú. Moja skúsenosť je žiaľ taká, že témy privátnej sféry, ale aj širšie etické a politické otázky toho, kto vlastí dáta a kto "má slovo" vo virtuálnych svetoch sú takpovediac tabu - toto nie sú témy, ktoré vám pomôžu nejakú VR či AR aplikáciu predať. O to viac je podľa môjho názoru dôležité písať práve o nich. Ak je skúsenosť u nás doma iná, je to len pozitívne, keďže to dodáva nádej, že na Slovensku máme širokú tech-komunitu schopnú aj sociálno-kritickej reflexie nových tech „hračiek“.
Medzi ľuďmi, ktorí VR a AR nepoznajú, sa často stretávam s až nekritickým nadšením, ktoré pramení hlavne z nedostatku informácií o tom, ako tieto technológie fungujú. Z týchto dôvodov je dôležité nepísať o techno-sociálnom bez technického. Vedľajším efektom je spomínané množstvo cudzích termínov, pre ktoré často nemáme v slovenčine jednoznačné ekvivalenty (čas to zmeniť, to je pravda). Každopádne, na konci knihy je glosár pojmov, ktorý objasňuje spomínané cudzie výrazy.
Text a jeho štýl je inšpirovaný spôsobom písania scénarov na virtuálne aplikácie a post-internetových meme manifestov, je eklektický a experimentálny, sčasti autobiografický - je aj o živote medzi krajinami (SK-DE), svetmi (reálny-virtuálny), technológiami (korporátne-kritické).
Fiktívne rozhovory vôbec nie sú až také fiktívne, zdroje literatúry sú uvádzané priamo - vôbec nebolo potrebné vkladať ľuďom do úst cudzie slová, ale len ich vlastné.
Fotografie by určite dávali viac zmysel, keby boli farebné. Otázka rozpočtu...
Rozdiel medzi MagicLeap-om a UltimateDisplay-om nie je tematizovaný ako priame porovnanie, no obe technológie podrobnejšie popísané v samostatných kapitolách (resp. HoloLens a ultimatívny displej).
Čo takto otvorenie čitateľského krúžku či diskusnej miestnosti vo VRchat-e? Keď už, tak už:-) Ak by ste sa chceli pridať, napíšte mi.
Ako napovedá samotný názov, kniha je prierezom vývoja VR/AR. Autorka nás berie na cestu s jej virtuálnou kamoškou Leto a vysvetľuje fungovanie imerzných technológií pre úplných laikov a postupne prechádza ku zložitejším konceptom a implikáciám tohto vývoja. Otvára bezpečnostné témy i sociálne, napríklad tému nestrannosti a biases technológií, ktorú dnes už pozorujeme obzvlášť v kontexte produkcie robotov. Vykresľuje paralely medzi VR/AR a inými modernými technológiami (AI, ICT vrátane sociálnych sietí, atp.), cez ktoré chce demonštrovať, čoho by sa malo ľudstvo pri ďalšom vývoji vyvarovať, aby predišlo nežiadúcim dopadom. Vychádza primárne zo svojho vlasntého poznania získaného praxou v odbore ale text pravidelne dopĺňa aj zaujímavými zdrojmi.
Z obsahového hľadiska hodnotím knihu pozitívne, štylisticky mi nesadla. Začala som ju čítať zároveň s esejou Počítače v meste, ktorá vyšla v rovnakej sérii. Druhú som dočítala behom dňa, no touto som sa prelúskavala o niečo dlhšie. Dôvodom sú najmä zložité vetné konštrukcie a využívanie žargónu, čo mi v niektorých častiach prišlo výrazne nasilu a na úkor obsahu. Pred čítaním preto odporúčam mať apsoň nejaké základné znalosti o VR/AR, prípadne iných moderných technológiách.
Jedinečná kombinácia technického a filozofického poznania. Keď čítam nonfiction, chcem sa niečo nové naučiť, chcem podráždiť mozog a vyprovokovať ho k mysleniu. Táto kniha to zvláda bravúrne.