Terézia Vansová celý život venovala ženskej osvete a aj Sirota Podhradských mala primäť ženy a dievčatá, aby zobrali do rúk knihu. Sentimentálny príbeh siroty Violy z roku 1889 bol prvý Vansovej román, no aj prvým románom v dejinách slovenskej literatúry od ženskej autorky vôbec.
Túto knihu som kedysi našla na poličke u sesternice. Pamätala som si, že T. Vansová bola prvá slovenská spisovateľka literatúry pre dievčatá, tak som si knihu bez váhania požičala (a doteraz ju mám v poličke, hups).
Vansová vytvorila postavu Violy Podhradskej, ktorá, ako som si po dočítaní zapísala, je ideálom ženy nielen v dobe, kedy bol román napísaný, ale aj v dnešných dňoch. Skromná, pracovitá, poctivá, sebavedomá, hrdá a milujúca.
Dielo malo rozprávkový nádych s večným bojom dobra a zla. Na čítanie si pamätám už len matne, ale zapísala som si, že to bolo príjemné čítanie a s tým sa pokojne stotožním aj dnes. :)
Toto bola moja prvá skutočná kniha, ktorú som prečítala. Mala som len osem rokov. Pre dieťa to bola ťažká téma. Poplakala som si, no nepustila som ju, až kým som neprišla na koniec. Toto dielo odštartovalo moju knižnú závislosť. Mám dve staručké verzie Siroty a vždy sa na ne pozriem so zvedavosťou, ako by som ju hodnotila teraz. Nikdy mi však na ňu nezvýši čas. Dúfam, že sa to zmení a ja tu pridám recenziu.
Keby viem, že slovenská klasika môže byť aj takáto dobrá určite by som ju čítala častejšie :) Na knihe ma asi najviac prekvapil štýl autorky. Príjemné, ľahké čítanie - vôbec som nečakala, že knihu doslova zhltnem za týždeň. Čo sa príbehu týka, musím povedať, že bol dosť predvídateľný. V celej knihe sa nestalo nič, čo by som nečakala, resp. čo by ma zaskočilo, či akokoľvek prekvapilo. Bola to skôr taká rozprávka z "reálneho sveta". Mladá Viola hneď na začiatku za tragických okolností príde o otca (mamu si nikdy nepoznala), ktorého všetci označujú za podpaľača. Keďže ostala na svete sama, odchádza žiť k otcovmu priateľovi. Ten sa o ňu stará no jeho rodina ňou nie je príliš nadšená. Odmietajú ju, považujú ju za podpaľačovu dcéru, nechcú s ňou mať nič spoločné. S najstarším synom Imrichom sa doslova nenávidia. Napriek zlým pomerom v rodine si však nájde priateľov, ktorí jej pomáhajú prekonať ťažké chvíle. A "nečakane" sa tam zrodí láska... Na celej knihe sa mi neskutočne páčila postava Violy. Nebola to nijaká chudinka, ktorá len na slovo počúvala. Vedela si povedať svoje, sama sa rozhodovala o svojom živote - čo bude robiť, či sa vydá a za koho. Obdivujem autorku za to, že už v tej dobe, v ktorej žila bola schopná napísať takúto hlavnú ženskú hrdinku. Celkovo sa mi kniha veľmi páčila a rozmýšľam, že si od pani Vansovej prečítam aj iné diela.
Teréziu Vansovú som si obľúbila už vďaka knihe Biela ruža. Sirota Podhradských je ďalšou knihou od tejto slovenskej autorky a ani tento príbeh veru nesklamal!
Sirota Podhradských je prvý ženský román z pera ženy. Čítanie bolo príjemné, ale nepovažujem ho za výnimočný estetický zážitok. Román z obdobia realizmu obsahuje množstvo romantických prvkov, napr. idealizácia hlavnej hrdinky, otázka lásky a vzťahov. Vansovej tvorba nie je úderná ani tragicky realistická, ide skôr o pohodové čítanie, ktoré nezaškodí ani nenadchne.